Obsah

História obce

Medzi najbohatšie, ale aj najzávažnejšie oblasti Slovenska v otázke pravekého osídlenia patria južné končiny Stredoslovenského kraja. O osídlení tejto oblasti je možné hovoriť vďaka mimoriadne bohatým zbierkam GMM v RS, kde od jeho založenia roku 1882 pracovali neúnavní nadšenci ako Ján Fábry, Ľudovít Hüvösi, Štefan Terray, Edmund Loys, ktorým musíme v prvom rade ďakovať za záchranu hmotnej kultúry pravekých obyvateľov Gemera-Malohontu. Hlavnou tepnou tejto oblasti je rieka Slaná so svojimi prítokmi, medzi ktoré patrí aj Rimava. Povodia riek sú zo stanoviska pravekého osídlenia nesmierne dôležité. Okrem dostatku vody i terénna konfigurácia, úrodná pôda a bohatstvo lesov ako aj geologické zloženie prispeli k hustému osídleniu najmä v dobe bronzovej.
Najstaršie stopy po osídlení Čerenčian siahajú do obdobia strednej až neskorej doby bronzovej (1 500 – 700 pred Kristom).

V Čerenčanoch sa našli nálezy kultúry hatvanskej, ktorá sa časove zatrieďuje do pokročilej doby bronzovej za maďarskú kultúru a severopanónsku inkrustovanú. Vyskytuje sa na pohrebiskách v podobe veľkých urien so žiarovým pochovávaním, vnútri s drobnými kisapoštáckymi vázičkami. Vázy bývajú prikryté miskou. Hatvanská kultúra nie je rozšírená v celej karpatskej oblasti. Stretávame sa s ňou výlučne len medzi Dunajom a Tisou. Tak sa zdá, že je to domáca kultúra, ktorej nositelia predstavujú najseverenejšie vysunuté náleziská (Rimavské Brezovo, Čerenčany, Dubovec, Valice, Vyšná Pokoradz).Hatvanská kultúra podľa Reineckého spadá do BA 1 – BA 2.

Karpatská kotlina je centrom výroby uhorských bronzov – je niekoľko dôležitých centier: Sedmohradsko, oblasť bývalého severného Uhorska, Zadunajsko a taktiež juhozápadné Slovensko. Je zrejmé, že bronzová industria sa viaže na menované centrá, odkiaľ máme najviac nálezov bronzových ozdôb a zbraní. Výroba, čo je zrejmé, je malá v starších obdobiach, ale stúpa do pozdnej doby bronzovej.

Je známe, že oblasť Gemera-Malohontu je bohatá i dnes na rudu (Slovenské Rudohorie). Bolo tomu tak i v dávnej minulosti a keďže tu boli ideálne podmienky pre osídlenie, nie div, že sa na celom území stretávame s bronzovou industriou. Hoci surovinová základňa bola nevyčerpateľná, zatiaľ sa neobjavili žiadne výrobné centrá v Gemeri-Malohonte, nakoľko nám v konkrétnych náleziskách chýbajú medzi nálezmi polotovary, ako sú nákrčníky.
Zo stanoviska maximálnej bronzovej industrie je najdôležitejšia kultúra pilinská v mladšej dobe bronzovej, v ktorej bronzová industria tvorí vrchol pravekého vývoja Karpatskej kotliny. Hoci je na území Gemera-Malohontu mimoriadne veľké množstvo hromadných nálezov, v Čerenčanoch sa našli len ojedinelé nálezy bronzovej industrie.

Nedostatok dokladov o osídlení Čerenčian v dobe železnej, germánsko-rímskej, dobe sťahovania národov a príchodu Slovanov nie je podľa všetkého zapríčinený ich neosídlením v daných prehistorických a historických obdobiach.
Podľa historikov sú pôvodom latinské či slovanské i názvy Rimava a Čerenčany. Podľa profesora Š. Ondruša je základom názvu rieky Rimava staroslovanské slovo „rym“ vo význame: hlasný zvuk rovnakého pôvodu. Existuje však aj staršia, rovnako prijateľná teória, prvýkrát publikovaná S. Kollárom v roku 1821, podľa ktorej základ slova Rimava pochádza z latinského „rimari“, teda rozrývať. V oboch prípadoch má jednoznačne slovanský pôvod prípona „-ava“, ktorou sa označovali rieky, respektíve iné vody. Rimava by tak mohla znamenať buď hlučnú vodu alebo rieku, rozrývajúcu územie, cez ktoré pretekala.
Názov Čerenčany má korene v slove „čereň“, ktorým sa označuje druh rybárskej siete. V mene susednej zaniknutej dediny Kľačany,(v súčasnosti Kľačany pozostávajú len zo 4 rodinných domov a hydinovej farmy SPOHYPO a sú súčasťou Čerenčian)sa zachoval základ slova „kľäča“ Slovania a teda i starí Slováci ním ozbačovali kobylu

.
Najstarším zamestnaním obyvateľov Čerenčian bolo poľnohospodárstvo. Už od včasného stredoveku sa tu siala pšenica, raž, jačmeň, ovos, proso, pohánka, hrach, mak, konope, koreňová zelenina, kapusta, v 18. storočí aj ľan a zemiaky. Z ovocia sa darilo hlavne slivkám a jablkám. Popri tom obyvatelia Čerenčian vyrábali, prípadne pri rybolove používali špeciálne siete – čerene. V prvej polovici 20. Storočia tkali plátno a handričkové pokrovce.
Začiatkom 19. storočia je doložená v Čerenčanoch i Kľačanoch existencia majerov. Boli to vlastné roľnícke hospodárstva zemepánov, do ktorých zaberali najmä dlhší čas ladom ležiacu pôdu, ktorá zostala v ich chotároch neobrábaná. Obyvatelia pracovali aj ako poľnohospodárski robotníci na týchto miestnych veľkostatkoch. V Čerenčanoch je historicky doložená i existencia hrnčiarskeho remesla a debnárstva, v 19. Storočí i záhradníctva.
Čerenčany i Kľačany boli služobníckymi osadami. V 13. storočí patrili do vlastníctva kaločského arcibiskupa, hoci existuje hypotéza, že patrili rodu Hont-Poznanovcov. Prvá písomná zmienka o obci pod názvom Cherenchen pochádza z roku 1334. Je ňou zachovaná listina kráľa Karola Róberta obsahujúca skutočnosti o výmene majetkov pri Rimave za majetky v Báčskej a Sriemskej stolici medzi kaločským arcibiskupom Štefanom a sedmohradkým vojvodom Tomášom Sečénim. Po vojvodovi Tomášovi zdedil tento malohontský majetok v pôvodnom rozsahu jeho syn Mikuláš, zvaný Kóňa. Sečéniovské panstvo sa prvý raz delilo pravdepodobne koncom 14. storočia, a to medzi synmi Mikuláša Kóňu. V tom období sa v oblasti zemepanských práv nadlho spojili osudy väčšiny ich malohontských dedín s osudmi hradov Hajnáčka a Šomoška, ku ktorým začali patriť v rámci súkromnej zemepanskej správy. Hrad Hajnáčka a v rámci jeho panstva aj medzi inými malohontskými dedinami Čerenčany sa v roku 1411 stali vlastníctvom Kóňovho syna Šimona. V roku 1424 však celý tento majetok Šimonovmu synovi Mikulášovi Šalgovskému (Salgai) zhabala kráľovná Barbora pre porušenie vernosti. Z kráľovskej držby sa v roku 1435 dostal do zálohu pohárnikovi Štefanovi z Brezovice (Berzevici) a v roku 1438 prešiel do rúk Palóciovcov. Palóciovci, pochádzajúci z Pavloviec v Užskej stolici, si udržali podstatnú časť hajnáčskeho panstva až do 40. rokov 16. storočia.

V 16. storočí sa opäť začali hýbať feudálnovlastnícke pomery na hajnáčskom hradnom panstve. Okolo roku 1452 ovládol majetky príslušné k tomuto panstvu v malohontských mestečkách a dedinách Matej Bašo. Súčasne však pre zmätky, ktoré nastali v krajine počas dvojvládia a po smrti kráľa Jána Zápoľského, si nároky na ne robili aj ďalší feudáli. V roku 1549 ich zaujal Eustach Feledi. Právne potvrdenie na ne získal však až v roku 1552, keď ich so súhlasom kráľa Ferdinanda I. kúpil od Ladislava Parlagyho. Tak sa na ďalších 40 rokov stali Felediovci zemepánmi v Čerenčanoch i iných malohontských obciach. V roku 1592 dali Felediovci svoje malohontské majetky spolu s ďalšími majetkami v okolitých stoliciach do zálohu svojim príbuzným Lorántfiovcom. Majetkové čiastky hajnáčskeho hradného panstva v Malohonte sa v 17.-18. Storočí rozdrobili medzi felediovskými a lorántfiovskými dedičmi na množstvo dielov a podielov.

Poslednými súkromnými majiteľmi Čerenčian, vlastne prevažnej časti poľnohospodárskej pôdy obce bol v 19. a 20. storočí veľkostatkársky rod Zmeškálovcov. Ich majetok po revolúcii v roku 1848 prepadol v prospech československého štátu a v obci vznikol následne Štátny majetok Čerenčany. V roku 1952 sa pretransformoval na Jednotné roľnícke družstvo Čerenčany. Čerenčany mali v období tureckého panstva v našom regióne – v roku 1589 sedem roľníckych usadlostí, v roku 1686 10 usadlostí, z ktorých tri boli opustené. Desiatok zo svojej činnosti odvádzali Turkom.

Pre svoju výhodnú geografickú polohu má obec stály nárast obyvateľstva. Roku 1828 mala 34 domov a 295 obyvateľov, v roku 1869 mala obec 348 obyvateľov, v roku 1880 – 305, 1890 – 332, 1900 – 307, 1910 – 301, 1921 – 262, 1930 – 289, 1940 – 261, 1948 – 241, 1961 – 336, 1970 – 396, 1991 – 462, 1999 – 147 domov a 496 obyvateľov, v roku 2006 dosiahol počet obyvateľov 500. Názvy obce za ostatných vyše 200 rokov boli nasledovné: 1773 –Cserencsény, Cšerencšány, (K)1786 – Cscherencschény, Čserenčssany, (L)1808 – Cserencsény, Cžerenčany, 1863-1913 – Cserencsény, 1920 – Čerenčany.

Obec tvoria ulicové zástavby. Z 19. storočia sú zachované murované domy so sedlovou strechou pod tvrdou krytinou, so stĺpovým podstreším na dvorovej strane. (Súpis pamiatok na Slovensku, 1967) Administratívne obec patrila v minulosti do Gemersko-malohontskej župy, potom do okresu Rimavská Sobota, neskôr bola súčasťou Stredoslovenského kraja, teraz patrí do kraja Banskobystrického.

V Čerenčanoch sa narodili alebo pôsobili viaceré významné osobnosti:
Predovšetkým treba spomenúť Samuela Kollára (1769-1831), najagilnejšieho člena Učenej spoločnosti Malohontskej, rektor Gymnázia v Ožďanoch evanjelického kňaza a historika, rodáka z Hrnčiarskej Vsi – Pondelka. Samuel Kollár od roku 1803 až do svojej smrti pôsobil v Čerenčanoch ako evanjelický kňaz. Zaslúžil sa o postavenie obecného kostola, fary i školy. Kostol je v súčasnosti kultúrnou pamiatkou, fara a škola si však už svoju pôvodnú podobu nezachovali. Samuel Kollár je pochovaný na miestnom cintoríne.

                                                                  pilon

Pri vchode do cintorína stojí dobový empírový liatinový pilón, štvorsten, na stranách ktorého sú latinské nápisy o jeho živote a diele. Aj hlavná ulica obce nesie jeho meno. Samuel Kollár je autorom niekoľkých historických a geografických prác. Jeho pýchou bola 800 zväzková knižnica. Po smrti S. Kollára zostala uložená v obecnom kostole, neskôr sa stala súčasťou Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici. V Čerenčanoch sa narodil Miloš Krno (9.9.1869 – 18.5.1917), organizátor a obhajca dolnozemských Slovákov, vydavateľ politicko-spoločenského mesačníka Dolnozemský Slovák. V rokoch 1731-1734 v obci pôsobil Matej Bahil, náboženský spisovateľ, kronikár prenasledovania protestantov v Uhorsku, autor diela „Trúchlivý obraz protestantských obcí v Uhorsku“. V rokoch 1734-1739 v Čerenčanoch pôsobil básnik Juraj Bahil, povestný tlačiarenský korektor bibličtiny v Levoči. Z jeho diel treba spomenúť „Objasnení temných slov Starého a Nového zákona“.            

                                                                 kostol1

Z historických stavieb je architektonickým skvostom Čerenčian evanjelický kostol, postavený v barokovo – klasicistickom štýle v rokoch 1806-1808 (niektoré pramene uvádzajú roky 1826-1831) na staršom základe tolerančného chrámu. Jeho veža pochádzala z roku 1860 (niektoré pramene uvádzajú rok 1861). Sieňový priestor so segmentovým uzáverom zaklenutý plackou. Klenba spočíva na mohutných vtiahnutých pilieroch. Murovaný chór s konvexným parapetom.                                                                          kostol2

Oltár klasicistického portálového typu z 1. polovice 19. Storočia s trojuholníkovým tympanónom a s obrazom dvanásťročného Ježiša. Kazateľnica z 1. polovice 19. storočia, klasicistická. Ešte v roku 1988 literatúra uvádza (Spravodaj GM 2/1988), že sa v kostole nachádza knižnica s historickými a teologickými dielami (= knižnica S. Kollára). Kostol bol opravovaný v roku 1934. Počas 2. Svetovej vojny na Štedrý deň roku 1944 bola kostolná veža zostrelená. Znovu postavená bola v roku 1965. V súčasnosti si už kostol vyžaduje rekonštrukciu.                                                                                                      kastiel

Ďalšou historickou stavbou Čerenčian je klasicistická kúria rodu Zmeškálovcov pochádzajúca z roku 1860, neskôr pseudohistoricky upravená. V súčasnosti kaštieľ patrí Reedukačnému detskému domovu Čerenčany a taktiež si vyžaduje rekonštrukciu. Čerenčany finančne prispeli na vydanie knihy Leona Sokolovského: Stručné dejiny Malohontu do roku 1803. Martin, Gradus 1997.

 

Použitá literatúra:

BALAŠA, Gejza: Praveké osídlenie Gemera. Banská Bystrica, Stredoslovenské vydavateľstvo 1965.
SOKOLOVSKÝ, Leon: Stručné dejiny Malohontu do roku 1803. Martin, Gradus 1997.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. l.
Bratislava, Veda 1977, s. 286.
Súpis pamiatok na Slovensku. Zv. l. Red. A. Güntherová. Bratislava, Obzor 1967, s. 269-270.
Spravodaj Gemerského múzea 2/1988.
Rimavská Sobota, Gemerské múzeum b.r., s. 5.
MAJTÁN, Milan: Názvy obcí na Slovensku za ostatných 200 rokov.
Bratislava, Slovenská akadémia vied 1972, s. 95.

Dnešné obyvateľstvo pracuje v podnikoch v Rimavskej Sobote, skolstve, niektorí podnikajú v službách, doprave (koncom 20. storočia značná časť obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve) .

 

V Čerenčanoch 6.6.2006
Vypracovala Iveta Krnáčová